Nejedná sa však o evolučný nápad s celoštátnym dosahom, ale ide skôr o zábavovo trampovú kapelu, ktorá chce hudbou predovšetkým baviť. A tým aj prispôsobuje svoju tvorbu. Melodickosť gitary je veľmi jednoduchá. Rytmika je viazaná šablónami žánrov a ani sa nesnaží o nejakú originálnosť, alebo aspoň o nejaký zvrat v hudbe. Sú tu zabehané postupy, ktoré neurazia, ale ani neprekvapia. Aj, keď v tvorbe sem tam zaznie aj nejaký ten hudobný vtip. Texty sú primerané repertoáru recesistickej kapely hraničiace s trápnosťou, či absurdnosťou. Melódie sú najsilnejšie v zborových refrénoch. Tie patria k najvydarenejším stránkam tvorby Disharmonikov. Aj, keď v názve majú disharmóniu, veľmi ju nevyužívajú, ale predsa niektoré disharmonické melódie na CD počuť. Napríklad v skladbe „Neoholenou“. Pesničky budú fungovať asi lepšie naživo, aj keď zas tak márny pokus to nebol.