Jste už všetci dobre viete, že sa David Kollar v poslednej dobe venuje filmovej hudbe. Pripravil hudbu k vyše 10tim krátko-metrážnym a stredo-metrážnym filmom. Momentálne dokončuje hudbu k filmu „Starci už len klopú“ a pomaly sa začnú prípravy hudby k celovečernému filmu z najťažšej trestnej väznice Ilava v réžii Mira Rema.
David nedávno dokončil hudbu k dokumentárnej dráme Roxanne, ktorá sa odohráva v Londýne. Časopis hudobný život zverejnil recenziu, ktorú si môžete prečítať nižšie.
Ak máte záujem vypočuť si ukážky alebo kúpiť album v plnej kvalite v digitálnej forme, stačí kliknúť sem http://music.davidkollar.sk
David Kollar: Roxanne (music.davidkollar.sk 2011)
Napriek tomu, že prešovský gitarista David Kollar (1983) uvádza ako svoje inšpiračné zdroje velikánov Johna Zorna, Marca Ribota alebo Igora Stravinského, naberá jeho hudba čoraz osobitejšie kontúry. Intenzita a rozložitosť, ktoré z viacerých dôvodov nemohol naplno realizovať v rámci svojho slovensko-maďarského tria (album Equation of Time, Hevhetia 2011HŽgH) začali v poslednom období prenikať na povrch prostredníctvom jeho sólových aktivít. Výber z hudby ku krátkometrážnym filmom režisérov Michaila Vernera a Erika Bošnáka (spolu s Kollarom tvoria umeleckú skupinu KOVEBO) na albume Film Soundtracks and Ideas (Hev-het Tune 2010) odkryl introvertnejšiu polohu hudobníka, ktorému umelecký nadhľad a skvostnú techniku môžu závidieť nielen domáci gitaristi. Kollarove repetitívne obrazce svoj zmysel prekvapivo nestrácajú ani bez znalosti filmového kontextu. Osobitý rozmer však nadobúdajú vo chvíli, keď sám poslucháč priradí k snovým zvukovým stopám synopsu na základe príbehov, ktorými sa tvorcovia filmov inšpirovali (Sartrov Herostratos, Orwellovo 1984).
V sekcii internetového obchodu na svojej stránke ponúka Kollar aktuálne okrem hudby k prvému slovenskému celovečernému sci-fi filmu Immortalitas (v domácich kinách by sa mal objaviť koncom roka) aj soundtrack k snímke Roxanne, dramatickému príbehu šestnásťročného dievčaťa, ktoré pátra po svojej matke. Zvuková stopa filmu českej režisérky Veroniky Mikalovej vyrastá z niekoľkých strohých motívov. Pozoruhodným znakom Kollarovho výrazového jazyka je práca s priestorom a farbou. Opakované motívy s plasticky rozľahlým dozvukom sa vrývajú do podvedomia a poslucháč objavuje zdanlivo „nechcené“ súznejúce výrazové prostriedky: rezavé kĺzanie prstov po strunách, preznievajúce alikvoty, prenikavé zábery gitarového plektra, šuchot… Pri počúvaní zaráža čírosť gitarového zvuku a strohosť motívčekov (na ploche 20 minút sa ich objavuje tucet). Kollar, jediný aktér nahrávky, pôsobí prostredníctvom mikroskopicky farebných odtienkov na obrazotvornosť. Birds dostávajú vďaka kryštáľovo priezračným preznievaniam flažoletov éterický nádych s imagináciou nekonečne rozľahlého priestoru. Spriaznený tónový materiál s odlišne rytmizovaným doznievaním (práca s digitálnymi gitarovými efektami) ponúka skladba Boyfriend. V nových súvislostiach zastretejšieho akustického priestoru sa pred koncom albumu objavuje úvodný motív (tentokrát ako Mother´s Grave). Pôsobivosť finálnej piesne bez slov She is a Hero, akéhosi náladového rozjasnenia medzi hmlistými melodickými vzorcami poukazuje na to, že možnosti práce s priestorom mladý umelec neustále absorbuje od súčasných zvukových mágov. Mimochodom na myseľ prichádza asociácia s posledným albumom Neila Younga Le Noise (Reprise 2010), na ktorom pozoruhodný songwriter spája dlhoročné skúsenosti s fenomenálnym producentom a gitaristom Danielom Lanoisom. Je len otázkou času, kedy talent a cieľavedomosť mladého slovenského gitaristu výraznejšie prekročia hranice domáceho priestoru. Toho zvukového Kollar prekročil už dávno.