Ahoj, čím kapela Catastrofy aktuálně žije?
Boris: Servus. No, momentálne sa pripravujeme na nadchádzajúce koncerty, takže poctivo nacvičujeme setlist a pózičky do šou. Pridali sme nové songy, ktoré vyjdu čoskoro na split albume s kamošmi Kaar a Exorcizphobia, takže to musíme pekne nacvičiť, nech si nespravíme naživo hanbu.
Jak už to spolu táhnete dlouho? Máte nějaký tip, jak vydržet takto dlouho existovat?
Boris: Humor. My ho máme tak ustrelený, že si ľudia okolo často myslia, že sa hádame. Prakticky sa nikto na nikoho nemôže uraziť, lebo pár nadávok na mamku, prípadne na fotra vyrieši každý spor. Najhoršie je, keď sa kapely berú moc vážne, tlačia na pílu a často sa potom členovia rozchádzajú v ambíciách a názoroch. Nejednu bandu sme takto videli potopiť sa ku dnu. Ale ani u nás to nebolo vždy veselé, lenže zápal hrať v kapele bol silnejší, než sa na to vysrať. Kto ten zápal stratil, odišiel.
A jak vlastně skupina Catastrofy vznikla?
Boris: V škole cez prestávku sa ma Beňo pýta: ,,Čau, počul som, že máš rád metal. Nezaložíme kapelu?“ A ja na to: ,,Dobre, ale budeme sa volať Catastrofy!“. A bolo to.
Na začátku loňského roku vám vyšla debutová deska Zbojnicky tanec. Jak byste album představili?
Boris: Jak tragikomický soundtrack všetkých zbojníkov pod slnkom! Vážnejšie (osobné) témy sa striedajú s vtipnými príbehmi zbojníkov združených okolo ich kapitána Kazimíra.
Proč právě tento název desky?
Boris: Máme radi folklór, ľudové zvyky, tunajšiu krajinu a milujeme zbojníkov – tajomné postavy minulosti, romanticky interpretovaných jak ochrancov slabších, rebelov voči autoritám, prípadne odjebkom na periférii spoločnosti. Do istej miery sa tak cítime aj my, celá scéna je v tomto smere zbojnícka družina. No, a radi sa zabávame, smejeme,… tancujeme!
Jaké jsou ohlasy lidí, kteří ji již měli možnost slyšet?
Boris: V niektorých rozhovoroch nám naznačovali, že recenzie na album máme pol na pol, pozitívne a negatívne, ale my sme zaregistrovali oveľa viac pozitívnych. Tak buď sa k nám nedostali všetky recky, alebo nás chceli obalamutiť. Chodia nám dokonca pochvalné maily od ľudí, čo doteraz nemali šajnu, že existujeme. V niektorých nám skladajú obrovské poklony, až sa musíme smiať, koľko superlatívov dotyční použili. Úprimne nás to teší a vážime si to. V tých negatívnych recenziách nám jebali hlavne do textov, že sú moc vulgárne a primitívne, ale to je správny postreh, čiže ho ani neberieme jak negatívnu kritiku. Skôr ide o to, či sa vieš zabaviť na primitíva, alebo musia byť texty poetické šifry.
Jak, kdy a kde bylo album pokřtěno?
Boris: Nekrstili sme. Len sme album uviedli na svetlo sveta 21.2.2015 na akcii Besnenie zbojníkov, ktorú organizujeme raz ročne. Ak sa nemýlim, tak je tento termín aj oficiálny deň vydania.
Kdy a kde se album nahrávalo? Jak jste si toto nahrávání užili?
Boris: Asi 5 – 6 dní koncom novembra/listopadu 2014 v štúdiu Shaark. Ja som dorazil za chalanmi neskôr kvôli práci, až keď finišovali sóla. Ale podľa ich slov, a podľa mojich neskorších skúseností, sú chlapi v štúdiu pohoďáci, nerobia vlny, nestresujú a tak sa všetko nieslo v pohodovom duchu a s týmto prístupom sme matroš stihli nahrať o deň skôr, než sme plánovali. Shaark existuje vyše 20 rokov, takže profíci. Za všetko hovorí fakt, že sme sa tam v októbri/říjnu 2015 vrátili a nahrali 4 songy na avizované splitko.
Co ještě dále se pojilo s touto deskou? Existuje nějaký klip? Jeli jste k ní nějaké speciální turné či koncerty?
Boris: Žiadne špeciálne turné neprebehlo. Ale väčšinu setlistu doteraz tvoria pesničky z tohto albumu. K dvom sme natočili klip – Bastardi spoločnosti a Krik a beznádej. Máme v pláne ďalšie klipy, ale už na nový materiál, lebo na Zbojníckom tanci ostali len songy, ktorých realizácia by zhltla veľa voľného času a prachov a ani jedno nemáme.
Kde budete v nejbližší době vystupovat? Kde vás bude v nejbližší době vidět?
Boris: Treba sledovať náš bandzone (kontakt nižšie), tam aktualizujeme koncerty pomerne často, ale Február/Únor, Marec/Březen, Apríl/Duben máme celkom nabitý a polka z toho je u vás.
Co si myslíte o soudobé hudební scéně v ČR a SR…?
Boris: V undergrounde je pretlak kapiel, preto zaujať veľké množstvo poslucháčov je skoro nemožné, prípadne to trvá 15 – 20 rokov. A aj tak budú koncerty, kde dojde 20 platiacich. Ale je z čoho vyberať a treba zdôrazniť, že tu máme obrovské množstvo kvalitnej a originálnej muziky. Kapely len nekopírujú zahraničie, ale tvoria podľa seba. Čo sa týka fanúškovskej základne, tak najväčší fanatici sú odjakživa v undergrounde.
Co na hudbě nejvíce nesnášíte?
Boris: Kokso… dobrá otázka. Jedna z najzaujímavejších, aké som kedy dostal. Človeče, ja ani neviem. Asi nič. Nepoznám hudbu, ktorú by som vyslovene neznášal. Sú kapely, ktoré mi nič nehovoria, ale majú milión fandov po svete. Víš čo? Nemám rád, keď hrajú na playback. V tvrdej muzike to nie je štandard, ale v pope to je obrovský ojeb. Sem tam si pozriem živý záznam a čumím, jak speváčka odmrnčí strofu, ale jak príde refrén – bam, playback. Všetky výšky, na ktoré som zvedavý, či ich obháji aj naživo, asi neudýcha, tak ich tam má z podmazu. To je na hovno! Preto uznávam popových spevákov, čo to všecko vedia dať live.
Kde lze nalézt vaše stránky a co na nich mohou případní internetoví brouzdalové najít?
Boris: Využívame hlavne facebook a bandzone. Facebook na bežnú komunikáciu, keďže ho má tak 90% ľudí a bandzone hlavne kvôli koncertom, tie aktualizujeme pomerne často. Potom máme ešte youtube kanál, kde hádžame klipy, nové songy, prípadne nejaké videá zo života Catastrofy. Tu sú všetky tri:
https://www.facebook.com/catastrofy
https://www.youtube.com/channel/UCzHBu3pkO584Ky43aIS8MhQ
Myslíte si, že je tady nespravedlnost v šancích kapel prosadit se?
Boris: Nespravodlivosť nie, skôr možnosť zaujať dostatočné množstvo ľudí, ktoré je potrebné na uživenie sa muzikou. Na extrémnu muziku sme extrémne malá krajina a v každej dedine je aspoň jedna kapela a teda je tu viac kapiel, než ľudí chodiacich na koncerty.
Co s kapelou Catastrofy plánujete pro letošní rok?
Boris: Primárne koncertovať. Máme už dosť akcii dohodnutých a stále pribúdajú ďalšie. Okrem toho chceme skladať nový materiál (ale nikam sa neženieme) a natočiť ďalší primitívny klip.
Nějaká veselá historka z cest by nebyla?
Boris: Napíšem ti radšej o fanatickosti našich fandov. Jeden deň sme hrali asi 200 kilometrov od domova a druhý deň niečo cez 250. Na oba koncerty dorazil týpek s frajerkou z našich končín, ale už na prvom si v pogu rozjebal čelo o radiátor tak, že to trebalo šiť. Krv mu stekala po očiach až do huby a nebyť frajerky, ktorá ho za rukáv odtiahla z kotla do nemocnice, tak by ten blázon zostal do konca akcie. Mysleli sme, že po zákroku si poleží noc v nemocnici a pôjdu domov maródiť, ale na druhý deň sme vkročili do klubu v ďaľšom meste a tam sa na nás od baru (s prelepeným čelom a s poldeci v ruke) usmieva fanatik, ktorý znova celý večer preskákal pod pódiom. Rešpekt!
Co by jste vzkázali našim čtenářům?
Boris: Ja ako starý hipisák prajem všetkým všetko dobré, nech sa ľudia bavia, nech neobviňujú zo svojich komplexov iných a nech neriešia zbytočné žabomyšie vojny, lebo život je krátky. Bryndzové halušky do každej rodiny! Ďakujem za pozornosť.
