Comback Andersona ma veľmi milo prekvapil, pretože po dlhej pauze a možno útlme nápadov ma tento trhák vrátil do starých dobrých časov a keď mám byť úprimná, myslela som si, že nič lepšie už z hlavy Andersona nemôže vyjsť, no mýlila som sa.
Za predpokladu, že by mal Anderson ukončiť svoju muzikantskú kariéru, chcem skonštatovať, že vydanie tohto albumu bude veľmi dôstojná rozlúčka ako s jeho fanúšikmi, tak aj s fanúšikmi starých-dobrých Jethrotull a bude to dôstojná bodka za jeho definitívnym odchodom zo siene klasického rocku.
Typický zvuk predsa s tak charakteristickým štýlom, v ktorom sa miešajú rozprávkové motívy s historickými prvkami, v prvej pesničke From A Pebble Thrown registrujem vplyvy starých dobrých Yes.
Druhá pesnička Pebbles Instrumental má inštrumentálny charakter, kde dominuje flauta, no fanúšik tam môže zaregistrovať aj zvuk akordeóna tak isto ako to bolo aj na ich „staršom bratovi“, čo dáva v kombinácií s flautou jedinečné a zaujímavé spojenie s keltsko-írskymi prvkami.
Veľmi zaujímavým elementom na tomto albume je hovorová vsuvka, trvajúca asi jednu minútu, kde možno počuť len monológ Iana Andersona, uprostred štebotajúcich vtákov v čistej prírode.
Pesnička Cosy Corner mi pripomína detskú riekanku a vyčítanku, kde Anderson niečo vysvetľuje, prípadne to opisuje, hudobné nástroje trumpetového typu mi evokujú atmosféru v rytme starej ľudovej polky, ba ešte viac nejaký vojenský pochod, prípadne pochod, ktorý skomponoval nejaký klasický skladateľ.
Thick as a brick 2 je pokračovaním jednotky. Jediný rozdiel, ktorý som zaregistrovala je ten, že kým na jednotke bolo pár dlhých, často aj dvadsať minútových kompozícií v kuse tu sú pesničky štandardné krátke, rozdelené do sedemnástich kusov, dokonca ani zvuk nepokročil. Je identický s jednotkou, čo už vtedy predznamenalo nadčasovosť Jethro tull.
Andersona treba pochopiť, nestačí len počúvať, na Andersona ako aj starých Jethrotull treba dozrieť nie len hudobne, ale aj osobnostne, kto rozumie anglickému jazyku zistí, že texty sú často iné ako u iných domácich, či zahraničných kapiel, pretože aj v nich sa často odráža príroda, či duchovné záležitosti. Podobne je to aj na tomto albume.
Osobne si myslím, že Anderson takmer nič nové nepriniesol, miestami mám pocit akoby som počula staré pesničky od Jethro tull, na strane druhej treba povedať, že ani po toľkých rokoch nič nepokazil, práve naopak priviedol nás fanúšikov znova k starej dobrej klasike sedemdesiatych rokov, čo je niekedy oveľa viac ako robiť novodobé experimenty. Človek má robiť to, čo vie najlepšie a Anderson to robí a preto si zaslúži veľký obdiv. Tento novodobý „trubadúr“, no hlavne charizmatický pesničkár vie intuitívne vycítiť, čo fanúšik potrebuje.
Sám dobre vie, že priveľké experimentovanie napríklad s albumom Under Wraps (1984), kde si Anderson ešte dovolil použiť aj automatické bicie s odpočítavacím metronómom a celý ten zvuk Jethro tull bol možno moderný, ale neskutočne robotický a umelý a tým sa tento album pochoval a kritici a fanúšikovia ho zmietli zo stola.
Možno sa dočkáme aj Thick as a brick 3, či pokračovania starého Aqualungu, verme, že v tomto historicko-rytierskom štýle s nesmrteľnou flautou.